Rodičovská výchova je najlepším spôsobom formovania budúcnosti

Pezinok 18.1.2021. Uvedomujem si, že úvahou o rodičovstve a výchove vstupujem na „tenký ľad“. Je to ale vec všeobecnej diskusie, výmeny názorov, sú to aj „pletky“ a nezaslúžene ohováračky, nekonečné diskusie a privieranie očí, v zmysle porekadla: „V cudzom oku vidí smietku a vo svojom brvno nevidí. A ešte je tu aj riziko, že vnímateľ sa opýta: „To o kom píše? O sebe?“ Bol by som malicherný, ak by som tvrdil, že: „Ja nie, to tí druhí“!

Podobenstvám sa človek nevyhne


Ale ako je to v skutočnosti? Aké sú naše dietky – kvietky? Nepúšťali sme sa pred nimi do výmeny rozporuplných názorov? Neriešili sme v háklivých situáciách so zvýšeným hlasom, podráždene aj otázky oddanosti v manželstve, ak sa vyskytli nejaké vážne rozpory? Napríklad v rozdieloch vierovyznania alebo nesúlad v názoroch na správanie sa politických strán vo vzťahu k verejnosti a iné závažné rozdiely diskutované v rodinách? O čom všetkom – aj pomýlenom sme sa zhovárali pred deťmi a pritom sme si posunkami, či mimikou ukazovali na ústa „nie, teraz nie!“ Potom niet divu, že niečo sa na mladé rozumčeky nalepí, niečo hlboko zapôsobí a niečo smeruje aj do balíka opovrhnutí a trvalého nesúhlasu. Na druhej strane, cenná môže byť debata o profesiách rodičov. V takom, či onakom prípade aj bežne spomínanie zažitých situácií v hodnotení vlastnej pozície, potrebnej zručnosti, prípadne aj a ocenením za prácu, alebo aj iné prínosy pre uznávanú komunitu, pre podnik, pre spoločnosť, pre rodinu a prínosom svojej pracovitosti a slušnému zárobku vlastne kladú základ formujúcich sa úvah na tému: „čo by som chcel v živote dokázať?“


Láska v rodine, poctivosť a ctenie si základných hodnôt života, pravdovravnosť a chápanie problémov našich blížnych a ochoty pomáhať iným, zvlášť v ťažkých životných situáciách a pozitívne myslenie prinášajú predpoklady dobrej výchovy a napredovania v dospelom veku. Preto je taká častá otázka: „Čo len z tých našich detí vyrastie?“ A tak trochu v pozadí, v druhom pláne z podvedomia vyznieva nádej, že budú našimi kópiami a v predstavách už majú škicu o ich výnimočnosti a veľkých schopnostiach, ktoré ich povedú do výšin „úspechu“.



Otec a matka - aký je ich názor na život a výchovu?


Nie je to nič nové, ak poviem, že starostlivým otcom rodín spravidla záleží na tom, aby mali kvalifikovaných nástupcov, schopných pokračovať v ich životnom diele a udržať meno podniku, ktorý v minulosti dlhé roky krvopotne budovali. Matky sú schopné, pokiaľ ide o ich vlastné, hoci aj dospelé deti, pobiť sa s odporcami ich názoru až „do krvi“. Neraz sú zaslepené opičou láskou a chcú svojim deťom len to najlepšie, pohodlie, dobrý život. Ako môže takáto protichodnosť v názore toho najužšieho zväzku, zväzku manželského dopadnúť? Ak by sa veci vyvíjali podľa očakávaní mnohých mamičiek, mohli by nám vyrásť večne nespokojní, ale nikdy ničím nevynikajúci, iba nezaslúžene požívajúci jedinci bez akejkoľvek iniciatívy. Všetko by im padalo do lona a všetkého i tak by bolo málo. Ak by sa veci odvíjali podľa názorov otcov, všetko by merali podľa zásluh, dosahovaných výkonov a skvejúcich sa ocenení za svoje výkony aj na tých najvyšších priečkach, svetový rang nevynímajúc.



Mnohorakosť podôb rodičovstva


A vzťahy? Medzi manželmi, rodinou, medzi deťmi, najmä ak sú nie všetky práve z jedného manželstva, či dokonca sú nemanželské. Môže dôjsť k manželskej kríze, kríze vo vzťahoch v celej rodine. Obletovaný býva ten, kto môže dať, kto môže uspokojiť tých, čo chcú všetko výmenou za nič!!! Alebo inakšie. Nie obletovaný, skôr obetovaný, vydieraný, nenávidený! Prečo nedá viac? Iba toľko? A nároky rastú! Nasledujú aj nejaké činy, hoci aj okradnutie vlastného otca, potenciálni následníci berú veci do vlastných rúk! Nič neprinesú, iba berú! Až do momentu záhuby všetkého, čo otcovia vybudovali, čo ich viedlo k oddanosti k práci a ľuďom, k láske k blížnemu, k sebaobetovaniu v záujme budúcnosti v čase, kedy už tu fyzicky nebudú. Bolo to tak vždy alebo to priniesla iba moderná spoločnosť? [1]



Spôsobilosť v rozličných komunikačných variáciách


Život, to je komunikácia, kontakty s ľuďmi. Rodina, vychovávatelia, učitelia, majstri, spolupracovníci. Vrstovníci, priatelia z detstva a škôl, obyvatelia vychýrených štvrtí. Život, to je pohyb, sú to aktivity dôverné, súkromné i pracovné. Sú to záujmy, angažovanosť, priatelia, nadriadení, ľudia srdcu blízki i vzdialení. Ľudia, čo dávajú nám chlieb, ľudia čo sa starajú o našu bezpečnosť, ministri, diplomati. Oddaní a starajúci sa o blaho spoločné. Ľudia rôznych povolaní. Vedci a myslitelia, tvorcovia ideí, ale i nastávajúcej reality. Vykonávatelia príkazov, ale i slobodné povolania, spisovatelia a oponenti, novinári. Ale aj ľudia, čo ju narušujú, ktorí majú radi iba seba a ktorí žijú na úkor iných, ktorí sú príčinou nezhôd šarvátok, výbojov, vojen, ale aj ľudia srdeční, chápajúci.

[1] Napriek tomu, že ma ďalej život zavial do zahraničnej fir­my, kde som pre svojho anglického šéfa zarábal slušné, môj príjem nebol veľký. A tak som si jeho správanie pripodobňoval vo vše­obecnosti ešte aj v tom období zakoreneným predstavám o kapitalistických vydieračoch. Nevedel som si predstaviť iné nazeranie na vlastníctvo podniku ako vlastníctvo späté so starostlivosťou o ľudí a o prispenie k spoločnej budúc­nosti dopredu, na dlhé roky, ale iba ako spôsob deľby práce a získaného profitu medzi vlastníkmi, manažmentom a za­mestnancami. Až napokon som sa dopracoval k myšlienke, že ak už mám niečo poriadne urobiť a pohnúť sa dopredu a byť si sám sebe pánom, je načase sa prebudiť a pri mojich pomerne slušných znalostiach z technických ale i humanit­ných vied naplno ich využiť a zmeniť svoj život. Popri snažení pomáhať ľuďom v tvorbe solídnych pracovných podmienok som nezanedbával ani vlastný kvalifikačný rast a pokračoval som vo vedeckej práci. Obhájil som hodnosť doktora vied na Slovenskej akadémii vied z odvetvových a prierezových ekonomík a stal som sa profesorom inžinierstva riadenia priemyslu. Bol to dobrý základ na nadobúdaní skúseností a spolu s teóriou riadenia na rozvoj podnikania a implementáciu nových znalostí do produkčného podniku. Za môj spoločenský prínos považujem životné dielo pentalógiu Podnik a podnikanie, ktorú som nielen napísal, ale aj zrealizoval vybudovaním dnes už známej korporácie, podniku svetovej triedy (I.D.C. Holding, a.s. – pozor! nezamieňať s podnikom I.D.C. s.r.o., s ktorým nemám žiadnu spoločnú podnikateľskú aktivitu). V súčasnosti okrem doterajších aktivít som založil ako odozvu na problematiku vzdelávania podnikateľskú inštitúciu s názvom Medzinárodné centrum vzdelávania - INTERCEDU.