Pezinok 4.2.2021. Ako sa vyznať v spleti právd a neprávd, ako sa vyrovnať s realitou každého dňa, čo je možné a čo nemožné v našich silách a predstavách? Čo všetko by sme chceli, čo je reálny cieľ osnovateľov budúcnosti, čo je skutočne reálne a čo je iba túžba, ďaleký sen. Ale poďme ďalej na koreň veci. Uvediem konkrétny príklad.[1] Pred takmer tridsiatimi rokmi (1992) sme ešte nemali zafixovaný termín „globalizácia“, to bolo obdobie, v ktorom som so svojím spoločníkom začal podnikať. V regulérnej medzinárodnej súťaži medzi sedemnástimi uchádzačmi z celého sveta zvíťazil projekt, na ktorom sa preukázalo, ako významné pre napredovanie sú otázky morálky a etiky, vzdelávania, znalostí a zručností, ale dnes už môžem povedať, že nie sme žiadna lokálne fungujúca firma! Ak nie sme svetoví, sme aspoň na úrovni Európskej špičky! Z lokálnej firmy sme sa stali nadnárodnou korporáciou.
O predpokladoch, možnostiach a smerovaní podnikania
Pojmy ako globalizácia a medzinárodná integrácia sa už dávnejšie preniesli z polohy vzdialených vízií, abstraktných konštrukcií i univerzitnej rétoriky priamo do stredu života na všetkých úrovniach kolektívnej aj individuálnej existencie. Nachádzame sa vo svete, ktorý sa skutočne čoraz väčšmi spája s rozmanitými a mnohorakými vzájomnými komunikačnými, hospodárskymi, ekologickými i etickými vzťahmi. Na prvý pohľad sa takéto formulácie môžu javiť ako suché konštatovania. Skôr by som ale povedal, že ide o riešenie kľúčových otázok, ktorých realizáciu v skutočnosti predstavuje diskrétny proces, väčšie-menšie medzizastávky.
Nadnesene poviem, ešte sme globálnejší ako globálni
Prečo? Pretože dokážeme integrovať najnovšie znalosti s produkčnou praxou, že máme najmodernejšie technológie na svete, že systematicky investujeme a zlepšujeme sa. A dovolím si povedať, že máme nielen fabriku, ktorá je dôkazom dosiahnutia prelomovej úrovne a predovšetkým – a zase trochu neskromne – máme svetovú úroveň znalostí, svetové vedenie a svetových vrcholových manažérov i manažérov na strednej, či nižšej úrovni riadenia ako aj radových zamestnancov. A aby toho nebolo málo. Aj teraz, v čase neutíchajúcej krízy investujeme do rozvoja korporácie maximum, čo je možné vzhľadom aj na súčasnú situáciu.
Zmena je jav trvalý, nekonečný...
Týka sa to aj samotnej globalizácie. Nikto ju nezavrhuje, ale nová, pandemická situácia si vyžiadala potrebu aj lokálneho usporiadania života a podnikaní, ktorého význam v skutočnosti je neodškriepiteľný. Ale zase, aby to bolo jasné, nič nie je také jednoduché, ako to vyzerá! Dopad globalizácie voči tvorcom materiálových hodnôt je neúprosný, až krutý. Intelektualizácia pracovných procesov akceleruje všetko dianie vo fabrikách, pretvára zamestnaneckú štruktúru, vyžaduje veľké znalosti a smeruje od špecializácie ku generalizácii. Požiadavky na špecializáciu sú však vysoké. Inak povedané, dnešok potrebuje generalizovane mysliacich špecialistov. Pozrime sa napr. na premeny obsahu práce údržbára strojov a zariadení. Obrazne povedané, pokým v minulosti bolo jeho hlavným nástrojom kladivo, dnes je to laptop, pretože každý moderný stroj, či výrobná linka sú mechatronické, tzn., že mechanické časti stroja sú podporované elektronikou a tvoria riadiace, kontrolné i výkonné systémy. Z makroekonomického hľadiska pri súčasne celosvetovo spoločensky legalizovanom ekonomickom systéme dochádza k paradoxnému javu. Zvyšuje sa výkonnosť strojov, rastú nároky na znalosti zamestnancov, súčasne sa zvyšuje spotreba a zároveň sa zvyšuje nezamestnanosť. Nechám na posúdenie vnímateľom, do akej miery sú ešte pravdivé akoby „nemenné pravdy.“ Pochopiteľne platí to rovnako aj v spoločenskom vedomí a úsilí aj v decíznej sfére na úrovni štátu, pravda, ale z medzinárodného hľadiska rozdielnymi spôsobmi.
Inak povedané: čím je vyššia produktivita, tým je vyššia nezamestnanosť a menšia kúpyschopnosť obyvateľstva a tým aj zbytočná nadprodukcia. Pripomína to začiatky priemyselnej revolúcie, keď robotníci ničili stroje, ktoré im brali prácu. Je to novodobý hlavolam, ktorý je riešiteľný iba novou ekonomickou paradigmou. Práca je predsa prostriedkom zabezpečenia obživy, ale nie zmyslom života. Oprávneným nárokom kultivovaného človeka by mala byť snaha o zvýšenie kvality života. Ak to nezoberieme doslovne, človek vlastne netúži po práci, ale po živote s perspektívou a naplnením svojich záujmov a potrieb. Ak by sme sumár ročnej spotreby ľudstva celej planéty vydelili ročnou celosvetovou produkciou, vyšlo by najmä pri neustálom zvyšovaní celosvetovej produktivity pravdepodobne zaujímavé číslo, dokazujúce, že sa vyrobí viac, ako sa spotrebuje. Teda je tu otázka, načo produkovať množstvá, ktoré zákonite podľahnú skaze a likvidácii, čo vlastne prináša zbytočnú nadprácu, plytvanie s prácou človeka. Ak by mal byť všetkého dostatok, netreba riešiť zamestnanosť, treba iba rozvrstviť ekvivalent odmeny za prácu v celosvetovom meradle. Možno to, čo som práve načrtol je chiméra, možno sa neuveriteľne mýlim, ale možno budeme o tom premýšľať viacerí. Ako zmeniť pohľad na život, na prácu, na vzdelanie a oddych a užívanie života v plnom zdraví a uspokojení.
To je aj dôvod, prečo som sa rozhodol založiť akciovú spoločnosť Internaional Centre of Education.
[1] I.D.C. Holding, a.s., (nezamieňať s I.D.C. s.r.o., ktorá nie je súčasťou holdingu, má svoj vlastný podnikateľský projekt a vecne nijako nesúvisí ani s jej aktivitami a ekonomikou).