Etické, metodologické a filozofické súvislosti vybraných problémov prírodných vied

Je sympatické, ak známy fyzik, školiteľ ašpirantov medzi svojimi výskumami a teóriou, sa venuje mladým ľuďom a odovzdáva im nadobudnuté skúsenosti zo svojej profesie, ale i niečo navyše – kus seba, kus svojej životnej skúsenosti. Autor tejto monografie, Marián Ambrozy, je príkladom hlbokého vzťahu so svojim školiteľom, sprievodcom do záhad a zákonov fyziky.​

Ambrozy celkom prirodzeným spôsobom sa priznáva, aké mal šťastie, že jeho školiteľom sa stal práve prof. RNDr. Július Krempaský, DrSc., akademik EAVU, člen – korešpondent ČSAV a SAV. Nezištný prístup, plný ochoty, plný indícií ako aj rád, či už v oblasti vedeckej literatúry, spôsobov postupu alebo ideovej konštrukcie argumentov, vyústil do plodnej spolupráce, ktorá sa naplnila úspešnou obhajobou a získaním základnej vedeckej hodnosti. Pri nahliadnutí do súboru publikovaných prác dochádza k neobyčajnému objavu. Spočíva v tom, že málokto sa môže prezentovať za pomerne krátky čas a verejne priznať myšlienkovú zviazanosť  s osobnosťou svetového rangu. Nielen to!

Ambrózy doslova prevzal genetický odkaz svojho školiteľa

Konkrétnu podobu vedeckých ambícií majú vlastne publikácie v slovenských, poľských, macedónskych a amerických vedeckých časopisoch a tiež prezentáciami vo vystúpeniach na konferenciách doma, v Českej republike, Poľsku, Bulharsku, Rakúsku, Maďarsku, Macedónsku, Iráne a v Chile. To, v pomerne mladom veku autora, sotva kto môže priznať v takej ťažko opakovateľnej „zostave“. Treba vyzdvihnúť aj odvahu autora narušiť zaužívané „mechaniky“ opisu udalostí a javov svojráznou a veľmi výrečnou vlastnou metodikou vykreslenia myšlienok v podobe „substrátu“ najzaujímavejších riešení tém, ale najmä poukázanie na nové spôsoby riešenia niektorých hraničných problémov prírodných a formálnych vied v dotyku s filozofiou. Nie je na škodu, ak mladší autor, aj po rokoch vykresľujúcich vlastný prínos pre vedu, pripustí, a to aj verejne, svoj obdiv ku svetovo známym osobnostiam vedy a verejne deklaruje hlboký vzťah k osobnosti, ktorá je svetovou autoritou, v činorodej práci.

Profesor Krempaský sa dožíva 85. rokov 

Naďalej hlboko veriaci, venuje sa prenášaniu životných právd na svojich študentov. Vrodenú túžbu po spravodlivosti považujem za zásadný postoj a prínos spoločnosti. Takí ľudia sa nevyhýbajú ani zložitým, niekedy prešpekulovaným, oponentským tvrdeniam. Toto všetko, aj ako recenzent, si naplno uvedomujem, a sám voči sebe sa stávam korektorom pri presakovaní vlastných názorov do podstaty a účelu recenzie. Vyhnem sa opakovaniam citátov, ktoré autor monografie nielen citoval, ale hlavne pregnantne využil v procese vlastných produktov racia a emócií, pretavených do vlastného chápania zmyslu života, viery a následného konania dobra pre iných, ktorí trpia nedostatkom duchovnej potravy a v jej reflexii i spôsobu žitia. Autor vyslovil voľačo z vlastného systému hodnôt celkom zreteľne, iné zase akoby jemným šepotom. Ale s jasným odkazom na nevyjasnené otázky, či oblasť ďalšieho štúdia s predpokladaným rezultátom v procese vlastného chápania toho, čo je v živote dôležité a čo sa dôležitým môže stať po zavŕšení istej etapy a ďalšieho vedeckého rastu.

Originalita vlastnej tvorby a originalita uznávaných vzorov

Ak sa od recenzenta očakáva aj istý hodnotiaci postoj k autorom monografie, potom sa tejto požiadavke nevyhnem ani ja. Avšak zisťujem, aké je neľahké rozlíšiť originalitu vlastného myslenia, zhodnotiť myšlienkový prienik z originálnych diel opisovaných v monografii. A napokon aj rozhodnutie o akceptácii formulácií obsiahnutých v príslušnom diele pod vplyvom uznávaných autorít. Vlastne som sa tak dostal do závozu, kde je ťažko rozlíšiteľná originalita vlastnej tvorby a originalita opisovanej tvorby iných autorov.

 

Július Krempaský nie je teológ, ale teoretický fyzik 

Pri tom všetkom, ak som komparoval myšlienky či slová, ale hlavne súvislosti, pri jednej stati, napriek môjmu úmyslu už necitovať citované v posudzovanej monografii, sa predsa len voľačo vážne prihodilo. Treba totiž jasne povedať, že Július Krempaský nie je teológ, ale teoretický fyzik a vypracoval teóriu, ktorá sa človeku snaží približovať trinitárnu skutočnosť za pomoci analógie prevzatej z profánnej disciplíny, z fyziky. Nezaškodí totiž ani citovať autora monografie za výber takej citácie, ktorá sa týka Krempaského analógie. Jednoznačne ide o originálny, investigatívny prínos do filozofického myslenia. Treba však priznať, že zložitosť úvah a mnohopočetnosť čiastkových záverov stiera rozdiely v rezultátoch pôvodných autorov a rezultáty s autorom monografie. Krempaský, hoci v niektorých článkoch uvádza, že takéto stopy by sa dali relevantne vyhľadávať aj vo fyzike, k tomu hovorí: „S tým, či nájdeme, alebo nenájdeme stopy Tvorcu v jeho diele, kresťanská viera nestojí ani nepadá.“[Krempaský, Július. Model Trinity (Trojice) a jeho odraz v reálnom svete. In: Kresťanstvo a fyzika, Trnava, 2001, ISBN 80-7162-343-1, s. 213]. Nejde o nijaké potvrdenie viery, tým menej o dôkaz či dôvod. Ide len o určitý náhľad kresťana, ktorý zo svojho pohľadu môže dané skutočnosti interpretovať ako stopy Kreatora, u ktorého má číslo tri nezanedbateľný význam.

Krempaského mínusové exponenty

Keď som sa pokúšal dopátrať sa pravdy v jej základnom autorskom ponímaní, natrafil som na elektronický záznam Krempaského vystúpenia, kde ma upútali jeho  tvrdenia na úrovni mínusových exponentov. Oproti prchajúcim vedomostiam, pri rýchlom prebehnutí audiovizuálneho záznamu a nedostačujúcej apercepčnej spôsobilosti, nijako nepostačí jediné videnie. Preto je veľmi dobre, že autor monografie sa podujal explicitne, tento náročný myšlienkový obsah nanovo priblížiť v písanej podobe. Krempaský totiž postrehol, že na začiatku vývoja vesmíru, v časoch úplne pred rozpadom predpokladanej prainterakcie na tri jednotlivé interakcie, jestvovali tieto tri interakcie spoločne. No postupne sa rozpadli na tri základné interakcie: silnú, gravitačnú a elektroslabú. Bolo to v nesmierne malom zlomku sekundy v čase 10-43, kedy sa ako prvá oddelila gravitačná interakcia. V čase 10-35 sa pri teplote 1028 °K a energii 1015 GeV ju nasledovala silná interakcia. Elektroslabá sila vystupovala nerozdelená až do času 10-11 s, kde sa oddelila na prejavy elektromagnetickej a slabej sily pri energii 102 GeV. Pri rozpade elektroslabej interakcie však ide o rozpad jednotnej interakcie na jej dve formy, ako napr. keď sa v svetelnom spektre vyskytuje svetlo o rôznych frekvenciách rozličných farieb. Teda po čase 10-35 s nastáva oddelenie tretej interakcie. Pozoruhodné je to, že aj pri prejavoch jednotlivej interakcie, ktorá vystupuje ako samostatná, sú pri jej pôsobení prítomné aj zvyšné dve interakcie, pravda v minimálnej recesívnej forme. Všetky tieto rozdiely si fyzik Krempaský všimol a toto využil pre vyslovenie myšlienok, v ktorých uvádzaný model načrtol.

Recenzia je produktom maxima téz pri minime relevantných záverov

Z hľadiska poslania recenzenta nie je žiaduce s podobným veľmi konkrétnym náhľadom pokračovať ďalej. Preto, v rámci zachovania celistvosti recenzovaného diela, uvediem iba kľúčové momenty tejto monografie. K takému rozhodnutiu napomohol i sám autor monografie, keďže potrebný prehľad urobil priamo v závere monografie. Skrátene, bez nároku na úplnosť, iba skompilujem nosné témy. V prvom rade pokus komparovať aj spoločné črty uznávaného kozmogonického fyzikálneho modelu s názormi svetových náboženstiev na rovnakú problematiku. Evidentne užitočné, aj z hľadiska zachovania súvislostí, je poukázanie na určité vynikajúce filozofické tvrdenia Ernsta Macha. Jeho Ideové východiská boli v podstate predobrazom kozmologickej konštanty. Niektoré Machove fyzikálne predpovede sa tak ukázali ako znak vysokého porozumenia nielen fyzikálnych invariantov a faktov, ale aj ich korelácií s filozofickou problematikou.

Ontologické a vedecké hypotézy majú rovnakú validitu?

Autor monografie navrhuje nahradenie vyššie uvedených náboženských teorém fyzikálnymi faktami, ktoré prinášajú silné indície v prospech zlučiteľnosti s tézami filozofického teizmu napriek tomu, že sú z hľadiska logiky možných svetov, ako súčasne sa vyskytujúce, nepravdepodobné. Ďalej sa autor monografie opiera o tézu, že ontologické a vedecké hypotézy majú rovnakú validitu, čo je možné použiť ako protiargument nadraďovaniu vedeckého poznania proti filozofickému poznaniu. A čo je horúca téma súčasnosti, je úvaha nad možnosťami slobody vyznania v kontexte tolerancie. Nie je už otázkou, kto je vlastníkom pravdy, ale akým spôsobom budú názorovo nekompatibilné skupiny vychádzať.​

Predikabilita a nepredikabilita

 

Musím  povedať, že s veľkým záujmom som sledoval ako sa v monografii vyvinie otázka metafory slobody v zmysle pohľadu fyziky na predikabilitu a nepredikabilitu. Že z hľadiska deterministického chaosu sa jedná o vratké systémy, rozhodne dlhodobo prakticky nepredikovateľné. To je zrejmé a ľahko pochopiteľné. Autor monografie ale bez rozpakov vyhlásil, že rešpektuje názory matematikov a rovnako  fyzikov, či sa jedná v tomto prípade o principiálnu nepredikabilitu. Prepojenosť mikroúrovne a makroúrovne teda z pravdepodobnostného hľadiska preferuje nepredikabilitu, aj keď nemožno hovoriť o istote alebo relevantnom presvedčení, ktoré by z  hľadiska autora  skutočne favorizovalo jednu z možných názorových pozícií. V priamočiarom slede sa ďalej autor zaoberá otázkou sporu EinsteinaBohra, kde odporúčajú aj širšie využívanie Popperovej metódy falzifikácie. Zaujímavý postoj zastávajú k pokusom Pierra Teilharda de Chardina opísať život pomocou biológie, ale aj filozofie. V súlade s Teilhardovou filozofiou vývoja vesmíru a človeka sa pokúša o určenie života pomocou centrokomplexnosti. Uvedený postup je kombináciou argumentov pozitívnej vedy i filozofie.

Empirické korelácie vyjadrujú pramálo zhody

 

A teraz to hlavné! Načo je potrebná taká repetícia hlboko pravdivých, ale na pochopenie mimoriadne náročných právd? Autor ale nie je zaskočený ani takou otázkou. Jednoznačne tvrdí, že reflektovanie vedeckých teórií sa využívajú pri valuácii a komparácii teórie strún a teórie fyzikálneho vákua. Túto prekvapivú odpoveď zjemňuje už tým, že vkladá vieru do oboch teórií a jestvuje skutočne málo potvrdzujúcich faktov, pričom relatívne lepšie sa potvrdila teória strún. V každom prípade sa autor domnieva, že v oboch prípadoch empirické korelácie vyjadrujú pramálo zhody na uspokojivé konfirmovanie teórií.

 

V monografii sa autor dotýka aj otázky hľadania kritéria myslenia pre stroj. Uskromňuje sa ale so zámerom poskytnúť spoľahlivé kritérium na určenie stavu, kedy stroj možno považovať za mysliaci.

 

Iba doplnok k záverečným slovám autora

Predložená monografia sa usiluje reflektovať vybrané problémy, ktoré sa týkajú v prvom rade vedy a reagovať na ne z pohľadu filozofie. Jej cieľom je poskytnúť nielen vlastný pohľad, no najmä usilovať sa novými neprebádanými cestami získať doteraz nepoznané poznatky a reflexie. Práve v nachádzaní nových riešení, a tým i v projektovaní nových poznatkov, vidíme význam a prínos našej monografie.

K tomuto záveru môžem iba doplniť: Autor monografie urobil kus náročnej objavnej práce a jej úrovňou vzdal hold človeku, Júliusovi Krempaskému, ktorý  preboril storočiami zaužívané tvrdenia vlastnými, vysoko relevantnými formuláciami uznávaného exaktného  vedca, v nezvyčajne presvedčivej argumentácii fyziky, ako vedy v komplementárnom prepojení s vierou. História vzťahov medzi vedou a vierou je veľmi pestrá, poučná a často aj dramatická.

Marian Ambrozy (1976)

Je slovenský filozof. Vyštudoval filozofiu a históriu na Univerzite Komenského (Mgr., 1999) a systematickú filozofiu na Trnavskej Univerzite (PhD., 2008). Pôsobil ako stredoškolský profesor na Obchodnej akadémii v Rožňave(2000), Cirkevnom gymnáziu Pavla Ušáka Olivu v Poprade (2005 – 2010), Súkromnom gymnáziu Epocha v Spišskej Teplici (2012 – 2014), ako vysokoškolský učiteľ na Prírodovedeckej fakulte UPJŠ (1999 – 2002), na Pedagogickej fakulte Katolíckej Univerzity (2010 – 2011), na Filozofickej fakulte Prešovskej Univerzity (2010 – 2011). V súčasnosti pôsobí od r. 2014 na Vysokej škole medzinárodného podnikania ISM Slovakia v Prešove, od 2015 ako prorektor pre vedu, výskum a medzinárodné vzťahy. Je členom redakčnej rady rumunského vedeckého časopisu Junior Scientific Researcher. Je nositeľom Ceny rektora ISM Slovakia. Publikoval viac než 100 vedeckých článkov a odborných štúdií, okrem iných indexovaných a karentovaných zahraničných časopisov aj v svetovej fenomenologickej ročenke Analecta Husserliana. Aktívne sa zúčastnil viac ako 100 vedeckých konferencií, okrem Slovenska aj v Česku, Poľsku, Ukrajine, Maďarsku, Rakúsku, Rumunsku, Bulharsku, Srbsku, Macedónsku, Moldavsku, Grécku, Turecku, Taliansku, Iráne a Chile. Zaoberá sa filozofiou fyziky, didaktikou filozofie ako aj filozofiou vedy Martina Heideggera.