Skrátená cesta do budúcnosti

Pezinok 3.1.2021 Pochopiteľne, ak tvrdím, že „školstvo je nereformovateľné“, že je najvyšší čas vytvoriť nový, vzdelávací systém vyššieho typu, ktorý vychádza z novosti postepidemickej krízy a ktorý nemusí byť prijateľný pre každého. Rovnako sa ale pokúšam o pedagogicko-výchovný proces, ktorý preferuje budúcnosť v symbióze vedy a praxe. Ten sa môže javiť ako nereálna chiméra. Napriek tomu sa nevzdávam a naďalej nielen tvrdím, ale sa aj pokúšam ustanoviť nazvime to „združenie mysliteľov“ s presahom do budúcnosti a študujúcich učiť nie minulosť, nie súčasnosť, ale budúcnosť a taký systém vytvoriť a uviesť ho do života.

Žili sme našu dobu ...


Nechcem nahnevať profesorov, významných odborníkov, riešiteľov a znalcov svojej doby, oddaných svojej profesii. Tak trochu som vyrastal spolu s nimi.



Napredovanie slovom písmom, realizáciou


Čo mi ale dáva štatút oprávnenosti takého ponímania? Jednoducho konštruktívna kritika a konfrontácia s novými možnosťami. Nerád by som vytváral jedine platný názor, naopak, môžem otvorene hlásať skutočnosť, ktorú potvrdili fakty nielen z mojej činorodosti ako autora pentalógie a edičného radu s názvom Riadenie, kníh, ktoré vstúpili do súčasného spoločenského vedomia. Dokumentujú, že nielen som tie knihy napísal a „dal ich do užívania každému, kto o ne prejavil záujem (www.kassaybooks com). Dnes je to už podnik, ktorý dokumentuje, že sa ešte všeličo dá urobiť, že mnohé nás ešte iba čaká. V ich duchu som mohol odborníkom, ale i študentom s patričnou úrovňou vzdelania predstaviť korporáciu / podnik I.D.C. Holding, a.s., ktorý postupne nadobudol štatút „podniku svetovej triedy“ (Kocky sú hodené). Pravdaže, nie som na svete jediný, ktorý sa vyzná v teórii a má skúsenosti z praxe. So záujmom a ochotou som preto šíril a vstrebával fakty a možnosti získavané vo vzdelávacom procese a delil sa o ne v širokom, celosvetovom rámci, i na domácej pôde na svojom pracovisku pri rôznych experimentoch a uplatňovaní nových poznatkov.



Inovácie a pokrok patria k sebe


Doslova s takým presvedčením a premysleným postupom takmer tri desiatky rokov žil celý podnik. Formovali sa nové ambície a narastali znalosti. Vyrástlo veľa nových odborníkov, aj mladých ľudí. Rozmohlo sa šírenie znalostí a zaangažovanosť zamestnancov a spolupracovníkov /ZUZKA/ [1]. Z celospoločenského hľadiska považujem za užitočné, že som sa mohol venovať externej ekonomickej diplomacii, že som mal príležitosť prezentovať významné poznatky aj v zahraničí, že som mohol na viacerých inštitúciách priblížiť „Spoločnú európsku platformu produkčných podnikov a inštitúcií“. Čo ďalej k tomu treba povedať? Aj keď si svojou aktivitou „vyrábam neprimerane veľa odporcov“, ktorí ak majú možnosť v rozličných komisiách, takmer vždy prejavia sa ako odporcovia, a svoj hlasovací lístok označia tromi písmenkami „NIE“! Už som si na to zvykol, dokonca sa to ani nejaví, že by to mohlo byť inak.



Ešte jedna vec, s ktorou nesúhlasím


Akreditačné komisie. Proti dobrému úmyslu nič nenamietam, ale ak aj predpokladáme, že sa podarí vybrať tých najlepších profesorov, tých najslobodnejších v myslení, môže byť nádej, že sa niečo lepšie oproti minulosti podarí. Nekopírujeme ale tým organizačnú a vedomostnú minulosť v úplne nových podmienkach? Pretože pri najlepšom úmysle môžu aj tie najvyššie hodnotené pedagogicko-vedecké osobnosti presadzovať iba to, čo poznajú, čo bolo doteraz. Ale to, čo bude nemôžu ešte vedieť, iba tušiť. Tak načo je potom to všetko rokovanie? Načo sú dobré stavy nervozity a načo je dobré kopanie hlbokých kanálov krompáčom, keď svet používa bágre, keď pozná automatizáciu, robotizáciu a digitalizáciu, keď svet je celkom inakší a potrebuje aj inakších absolventov vysokých škôl a univerzít!? Ale je tu jedna možnosť, ktorú považujem za revolučnú, ktorá môže byť aj odmietnutá s tvrdením, že to tak nemusí byť a možno aj mladí diváci mi moje názory budú zazlievať. Prečo vlastne študujeme, prečo sa musíme ovenčovať mnohými diplomami, ak sa naďalej učíme to, čo sa už stratilo „trvalú platnosť“?

Moja odpoveď?

A teraz celkom vážne. Nazdávam sa, že na to, aby sme sa naučili čo si budúcnosť žiada, musíme nie prognózovať, ale ju denne svojim myslením, inovátorstvom rozvíjať. Pripustením mladých, schopných študentov, ktorí už prejavujú tvorivú spôsobilosť a sú odvážni. Ktorí prichádzajú s novými návrhmi a ich realizáciou v produkčnej praxi. Nové riešenia a progresívne nápady si nevyžadujú potvrdenie nejakými dekrétmi. Nikto to nezakázal, je to ale samozrejmosť a núkajúca sa

potreba obohacovania tvorivých procesov novými inšpiráciami a iskierkami nečakaných nápadov a možných riešení, spravidla novátorskymi prístupmi priniesť niečo nové a tak budúcnosť spoluvytvárať! K riešeniam veľkých projektov a menovaním spoločných tímov hoci aj dvoch vekovo výrazne sa líšiacich osobností nemalo by byť žiadnou mimoriadnou udalosťou, ale samozrejmosťou, pretože ide o združenie skúseností starých a revolučnosť myšlienok a činov mladých rozhľadených ľudí. Pripájam sa otvorene k tomuto názoru a akceptujem aj slogan známeho českého komentátora, ktorý pri publikovaní nových názorov a riešeniach ako dodatok, ako poslednú bodku napíše: „SOUHLASU NETŘEBA“.

[1] Z.U.Z.K.A. - Zajtra Urobíme Zasa Krok Aby bolo lepšie.