Deň otvorených dverí Real Novum

O realite dnešných dní a jej umeleckom pripodobnení


Trnava 10.5.2018. Účastníci pracovného zasadnutia a súbežnej analýzy ročnej účtovnej závierky v akciovej spoločnosti Real Novum by si ani vo sne netrúfali pomyslieť, že uzávierka môže tak dobre dopadnúť. Všetky čísla boli v poriadku, nič nebránilo ani voľnejšej debate a vyrovnaniu potreby aspoň slovne utíšiť svoj deficit výmeny myšlienok a formulovanie názorov na vlastné v práci dosiahnuté výsledky. Tento raz kritika absentovala, dominovali skôr úsmevy a spokojnosť.

Na obr. Zľava Štefan Kassay. Eliška Benešová, Mária Baničová, Pavol Kovačič a Mária Kassayová.


Fotografia potvrdzuje, že od samého začiatku rokovania môže byť rovnako informačný, ako materiálový produkt sladký a na konzumáciu nenáročný. Tento raz spotrebiteľmi darovanej torty, sladkého pozdravu od sympatizantov sú kooperujúci výrobcovia, šíritelia dobrých správ a priaznivci Horaliek a iných dobrôt.


Konateľka Real Novum – Mária Kassayová sa rozhodla, že tento rok sa pokúsi „vtiahnuť “ do rozlišovania hlavných rozhovorov nielen fakty a čísla dokumentujúce skutočné výzvy na podnikanie smerujúce späť k znalostiam o marketingu a komunikácii. Akčnosť, poznanie reálnej situácie na trhu, jeho nenásytnosť a naopak. Nasýtenosť aktivitou a neskonalou snahou voľačo vo svojom fachu dokázať! Osobitosť vzácneho stretnutia nielen vo veci účtovnej závierky ligotajúcej sa číslami zlatých odtieňov. Pomenej sa stretávajú s číslami farieb tmavších, ktoré ich v zápätí vystriedali vznešenosťou obsahu, svojím tvarom, farbou či dosahom. Reprezentovali chuťou do jedla, a pritom dbali na to, aby neporušili zákon a pohybom odbúravanej spotreby toho, čo je navyše. S vedomím riizika „prekročeného maxima kanzumácie nadytku a teda producírujúcich sa v zodpovedajúcej garderóbe hoci aj spred viacerých desaťročí. Nastáva tak trochu športová hodinka.


Ale najprv príprava k tej plánovanej záťaži. Popri všetkých, čo sa mihajú okolo, s potešením na ponúkajúce sa „videnie“ znaleckým pohľadom inšpirujú k veľkým výkonom.

Syn Filip so svojím otcom Romanom, netušiac, čo ich čaká.

Ako vidno, aj najstarší s najmladším tu prítomných sa dokážu zahľadieť do diaľav budúcnosti a odovzdať si navzájom zopár podnetov. V tomto okamihu je to dielo Štefana Kassaya k udalostiam s priliehavým názvom Diktát času je nezadržateľný. Tvrdí to v knihe 55 respondentov, ktorí majú už kus života a skúseností za sebou.

Stačí iba trochu fantázie, aby sme štrngnutie pohárikom vína, tento pradávny zvyk chápali ako prípitok patriaci k predošlej fotografii. „Podobne, na zdravie, nech je život k nám ohľaduplný a nech sme schopní životu dať čo najviac človeku užitočného, zreteľne sa vyjadril Pavol Kovačič.“ Na snímke zľava Pavol Kovačič, Mária Kassayová, Štefan Kassay, Eliška Benešová a Mária Baničová.


Napokon došla reč na všeličo, presýtenosťou humorom a dobrou náladou neumierajúcou počas celého dňa. Dokonca prebleskli aj spomienky na mladosť a v ušiach v interpretácii Štefana Kassaya zaznievali slová imaginárnej, zamilovanej ženy: „Pamätáš sa na naše prvé stretnutie? Tie krásne chvíle spolu prežité. Zanechali vo me trvalý cit lásky neskonalej.“ Loptička doslova s rachotom striedala výmenu úderov rakety v obrovskej dynamike, kedy sa za pingpongovým stolom obracali otec a syn Ježovci. On, riaditeľ divízie výroby v IDC, syn doslova „veľmajster rakety“, čo v mladom veku so svojím športovým majstrovstvom pochodil kus sveta. V tejto atmosfére našli svojich pokračovateľov. Pravda, nie takých vynikajúcich, skôr učnov smečov i bekhendov.

Pri prvom podaní so žiaducou rotáciou loptičky sa v ušiach odvíja čaro života a lásky: „Aj ty si vravel, že hoci nás delia desiatky kilometrov, predsa zdám sa ti byť neuveriteľne blízkou. Vždy s bôľom som sa s tebou lúčila a pritom tešila sa na naše nové stretnutie...“


Loptička prinášajúca dávku adrenalínu od zdatného súpera sa vracia a s ňou pokračovanie príbehu o láske neskonalej. Ale láska k športu, pingpong, ostávajú láskou na celý život, o žiadnom odlúčení tu nemôže byť reč.

Ale i tak, život plynie ďalej, prichádzajú nové i ťažšie dni, ruka sa možno čoskoro začne chvieť, reakcie sú pomalšie... Skutočná láska však nezahynie, pretože otec vychoval svojho nástupcu, ktorý už dnes povýšil jeho majstrovstvo.

Nie sme na tejto zemeguli sami, človek potrebuje človeka, otec syna, syn otca a spolu vzájome radosť z pohladenia matky, našej jedinej a jedinečnej bytosti, čo na svet nás priviedla. Tak voľajako a podobne, sa zamýšľajú mnohí z nás. Ale povzbudením nie sú iba čísla, úspešné ročné uzávierky, to všetko tu bolo a je toho aj veľa navyše, čo by nám ani tak veľmi nechýbalo. Čoho ale veľký deficit pociťujem, čoho je stále málo, je láska a blaženosť. Možno loptička a svetielko nám práve v túto chvíľu šľubujú nový začiatok.

Je to pravda pravdúca, napriek tomu uveriť jej odolávam. Večne opakujúci sa príbeh akoby končil, aspoň slová tak vyznievajú.

„Potom – neprišiel si viac. Nesmútim, iba ľútosť pocitujem nad tebou, že z kameňa srdce máš! A moje, vzal si so sebou. A predsa, i kameň sa vo vode obráti, no taký, akého ťa ľúbim, možno nikdy sa mi nevrátiš...“

Aké to len šťastie má človek, ktorého príbeh sa končí so životným zdarom, ochotou pomáhať iným a tešiť sa z hlbokej manžleskej lásky i chuti do života, vrátane všetkého, o čom bola dnes reč, vrátane „Dňa otvorených dverí“.