Človek s človekom by si mali porozumieť, musia ale chcieť a hľadať cesty k porozumeniu, píše autor pripravovanej knihy „Bližšie k človeku“. Krátke ukážky z jednotlivých kapitol naznačujú, o čom kniha vlastne pojednáva, ale tiež je zrejmé, že zlomkom svojeho obsahu môžu vyvolať rôzne podnety, súhlasnú mienku, alebo aj nesúhlas, potrebu si veci bližšie prediskutovať. Príležitosť k tomu poskytne konferencia „NOVÁ EURÓPA/NEW EUROPE 2016“, ktorú spolu s ďalšími inštitúciami pripravuje práve autorova nadácia zameraná na podporu vedy a vzdelávania. Už dnes sa ukazuje. že zásadné názory v príspevkoch prihlásených účastníkov konferencie a to nezávisle na knihe „Bližšie k človeku“. sa v mnohom opierajú o podobné východiská. Deň čo deň sú ohlasované nové príspevky účastníkov konferencie a sú prístupné na webovej stránke „www.neweurope.sk“, ako aj súvisiace informácie na webovej stránke autora knihy „www.kassay.eu“.
Niektoré časti z kapitoliek knihy „Bližšie k človeku“
Človek sa vzpiera skutočnosti, nechce zobrať na vedomie, že dobre už bolo a že nastávajú časy, keď sa príroda obracia proti človeku, dáva mu vedieť, že už ju nemôže kynožiť, že konečne si povie svoje.
Naraz akoby kleslo sebavedomie človeka, začína sa obávať prekvapení a hrozieb na svoju adresu. Pravda, človek i naďalej aspoň navonok sa vzpiera, pomaly však chápe, že príroda je mocnejšia a jej trpezlivosť s neprávosťami na jej vrub sa končí. Hrozí skaza sveta ako odplata za nerozumnosť človeka, za jeho neochvejným náhlením sa za veľkou hromadou peňazí, len aby sa mal dobre, hoci poškodí kde – komu, alebo iného oberie o jeho odmenu za vykonanú prácu. Vykoristí prírodu, vykoristí iných ľudí, nedbá na dôsledky, až potom v uvedomení si fikcie, za ktorou sa hnal, sa mu vykreslí zbytočnosť celého tak premárneného života.
Nič sa nedá vrátiť, nič nebude ako bolo
Vyzerá to tak, že človek si svoje hriechy odpyká. Človekom vybudované systémy sa jeden za druhým rúcajú, nastáva chaos. Nepokoje, bezradnosť. Aká to cena za všetko, čo človek vlastní a k životu to tak ani nepotrebuje. Pre fiktívne blaho obetuje všetko okolo, úsilie ľudí, ľudské city, vzťahy v rodine, k priateľom, ľuďom nablízku i všeľudským hodnotám. Často aj z bezradnosti si vybíja svoju energiu na iných ľuďoch! Všetko je zlé, všetko je skazené, sotva čo ešte možno napraviť! To všetko vlastnou zásluhou, vlastnou pýchou a vyvyšovaním sa, ctibažnosťou a postupnou stratou všetkého, čo by malo byť ľudské a samozrejmé.
Či už je vojna, alebo mier, človek sa prebúdza do nových dní s túžbou žiť a usporiadať si svoj život v hraniciach potrebného i možného, a teda premýšľa, projektuje svoju budúcnosť
Slovo „projekt“ má pre človeka zvláštnu príchuť. Projekt vidím vždy ako budúcnosť, ako smerovanie jednotlivcov, pracovných kolektívov, k niečomu užitočnému, a to na dlhšie obdobie. Projekty sú rozhodujúcou náplňou práce projektantov, výskumných pracovníkov a staviteľov, realizátorov veľkých rozhodnutí na úrovni krajín, miest a podobne. Napríklad aj organizácie akadémií vied riešia rôzne typy vedeckých a aplikačných projektov cez slovenské grantové agentúry, európske programy a bilaterálne spolupráce. Známe sú Národné projekty SAV a Vedecké agentúry na Slovensku pre podávanie projektov. Sám som sa v minulosti zapájal do projektov VEGA (MŠVVaŠ SR a SAV) a spolupracoval s APVV (Agentúra pre podporu vedy a výskumu). Aktivita, snaha voľačo pre človeka dobré postaviť a užívať je vlastne prejav činorodej existencie, snaha prejaviť sám seba, preto neobstojí žiadna zábrana prirodzenosti žitia. Som presvedčený o tom, že životná dráha človeka by sa nemala uberať iba minimalizáciou námahy a maximalizáciou výnosov zacielených na vlastný prospech, prípadne prospech najbližšej rodiny. Človek sa stáva skutočne užitočným, iba ak prekročí vlastnú osobnosť (prah nasýtenosti), ak svoju pozornosť zameria na tvorcov a realizátorov hodnôt – konkrétny duševný alebo materiálny produkt. Človek sa stáva užitočným aj pre svoje širšie okolie aj s vedomím, že vkladá do spoločenského prospechu veľký kus vlastného života a obmedzuje vlastné potreby či záujmy. Formálnou odmenou je spoločenské ocenenie, skutočnou odmenou je vedomie morálneho a etického konania a sebaocenenia spokojnosťou z výsledkov vlastnej práce, všeobecnej užitočnosti a spoločenskej vážnosti.
Človek tvoriaci by mal byť aj človekom kultúrnym
Kultúra sa však chápe rozlične, čo často vidíme. Kultúra sa pred našimi očami mení na „nekultúru“, niekedy dokonca na barbarstvo. Týmito slovami ale nemienim vyhlasovať ani súkromnú ani profesionálne ponímanú prestrelku, či dokonca vojnu. Mám práve opačný zámer, pochopiť sa navzájom a porozumieť si bez „strát na životoch“. Aj keď sa musím priznať k tomu, že už nepočúvam otrepané frázy o čomkoľvek, o kultúre obzvlášť.
Mienka osobná, či spoločenská?
V teórii sa bežne stretávam s názorom, že verejná mienka je súhrnom individuálnych názorov na politické udalosti, ktoré môžu ovplyvniť správanie jednotlivcov a skupín i správanie politických vodcov a vlád. A ďalej, že je to odozva ľudu na politické a sociálne otázky vyvolávajúce všeobecnú pozornosť, ako sú medzinárodné vzťahy, domáca politika, kandidáti vo voľbách alebo etnické vzťahy. Je výrazným sociálno-politickým javom, pretože ovplyvňuje priebeh politických procesov, politických rozhodovaní na všetkých úrovniach a zároveň je ovocím politického diania. Stanoviská ľudí sa vytvárajú analýzou disponujúcich informácií.
Spotrebiteľom informácií je človek
Pretavuje ich do jemu vlastných podôb, do komunikácie. Tá je v živote človeka nezastupiteľná, nekomunikácia neexistuje. Vždy sa nejako prejaví. Rečou, mimikou, posunkami. A všelijako inak. Intonáciou, príjemným hlasom, radosťou ale i bôľom a smútkom v hlase. Interpersonálne, sprostredkovane. Cez médiá, alebo aj osobnú informatickú výbavu. Mobilom, tabletom, počítačom a jeho možnosťami, napr. internetom. Komunikácia je slovo miliónkrát opakované. Aspoň toľko raz okiadzané, rovnako ako velebené. Pretože komunikácia je zdrojom šírenia neprávd možno viacnásobne, ako je zmierovateľom a usmerňovačom nekonečného množstva nápadov, predstáv a tiež pokrokových riešení. V odbornej reči psychológa je komunikácia sociálna interakcia, pri ktorej sa vedome alebo nevedome odovzdávajú informácie.
Práca ako spôsob obživy sa mení a prácu ako potrebu osobnostnej sebarealizácie
Je jej veľa, či je jej nedostatok. Aká práca, čo za práca? Pretože charakter práce, najmä požadovanej práce sa mení. Od pojmu práca sa pomaly presúvame k pojmom tvorba, angažovanosť, zveľaďovanie, vytváranie kultúrnych, či spoločenských hodnôt. Prácu čoraz častejšie dokážme automatizovať, robotizovať, či digitalizovať. Človek sa čoraz viac vzďaľuje od výkonného stroja a spriaha svoju myseľ s informačnými nosičmi najrôznejšieho druhu a najrôznejších úrovní. Moje teoretické závery, pokiaľ ide o vedenie a riadenie práce a vo väčšom module pracoviska a podniku, sa opierajú o každodennú riadiacu prax. Postupne som dospel k názoru, že ak chceme podnik riadiť efektívne, musíme najprv dobre poznať spoločenskú realitu a svetové spoločenské dianie a až potom predikovať rozvoj podniku a jeho výkonový potenciálnu alebo len jeho písomnú formu. K tomu prispieva veda. Napriek tomu, že slovo „veda“ počujeme každý deň možno aj tisíckrát, nie som istý, či mnohých nevystraší už samotné označenie obsahu tejto tak potrebnej ľudskej činnosti
Kto pracuje vo vede, má veľa príležitostí poznávať svet v jeho mikro i makro podobe. Svet pod mikroskopom je svetom reálnym. Dávajúci človeku poznať, že panovanie nad svetom je hlboko ukryté pred prirodzeným zrakom človeka. Pod mikroskopom však vidíme zrod života v plnej dynamike, ale rovnako sa tu formujú človeku nebezpečné mikroútvary spôsobujúce choroby, dokonca až smrť. Tu vznikajú podmienky na život vôbec a odobrenie tohto sveta k človeku mu umožní byť a existovať, konať dobro, alebo zlo. Veda odhaľuje život vo všetkých jeho podobách. Objavuje veci človeku užitočné a rovnako sa môže pričiniť o totálne vyhubenie sveta. Predpokladám, že napriek možnému neužitiu vedy dnes sa už nikto nezamýšľa nad tým ako zašantročiť vedu, ale naopak, ako znásobiť jej úžitok pre človeka. Alebo aj úžitok pre seba, proti inému človeku. Aj keď možný úžitok je zrejmý, jeho dosiahnutie nie je možné bez adekvátnej podpory zdrojov napredovania, a to sú finančné investície. Je tu veľký paradox. Zobrať od vedy všetko, je len možné, pre vlastný úžitok, a nedať vede, čo jej pre naplnenie spoločenskej funkcie patrí. Takže nám vychádza, že najkvalifikovanejší vedci pracujú v málo dostačujúcich podmienkach a je takmer bežné, za najmenší ekvivalent za prácu, ale i za mimoriadnu námahu získať vedeckú kvalifikáciu a neustále vlastným štúdiom a poznávaním ju rozvíjať. Je to pomaly samozrejmosť, hoci sa dobre vie, že bez nej moderný človek už nemôže žiť. Veda totiž vo svojej zhmotnenej podobe prináša nové a nové zariadenia nielen pre podniky a povedzme potrebné zariadenia pre výskum vesmíru, ale aj každodenné potreby pre domácnosť, pre osobné užitie a podobne. Obrazne povedané, veda „prenasleduje“ človeka na každom kroku.
Predpolie vedy sa pripravuje kvalifikovanou edukáciou
Keďže práca nám dáva chlieb, stále som presvedčený o tom, že aj naše vzdelávanie by sa malo zamerať hlavne na to, aby sme svoju prácu dokonale zvládli, aby sme sa včas naučili potrebné prístupy, technológie a nástroje na úrovni prislúchajúcej danej dobe. Nechcem tým tvrdiť, že vzdelanie iného obsahu je zbytočné, pretože povolania sú rôzne, a moderný človek si zakladá aj na všeobecnej inteligencii a pre každého je potrebná širšia rozhľadenosť a istý stupeň znalostí aj z iných disciplín, napríklad technik by mal toho vedieť dosť o psychológii práce a podobne, psychológ by mal pochopiť obsah práce technika a rozvíjať svoje schopnosti na využitie moderných technológií v poznávacom procese a pochopiteľne aj využitie zariadení potrebných na skvalitňovanie a upresňovanie laboratórnych výsledkov a samotnej výskumnej praxe, pre podnikanie a produkty, s ktorými podnik podniká.
Kariéra
Ak sa zahľadím do minulosti, začiatok mojej kariéry nebol nijako mimoriadny. Ako 17 ročný, už vyučený sústružník som sníval o tom, že si kúpim Favoritku, pretekársky bicykel s galuskami. Vyrátal som si, že denne musím zarobiť minimálne 60 korún, aby som si tento sen mohol čo najskôr naplniť. Až neskôr som pochopil, čo je v živote dôležité a čo znamená budovanie samého seba, čo je to kariéra a aký má pre život význam. Odvážim sa povedať, že aj moje dnešné názory majú svoj pôvod v mojej životnej skúsenosti získavanej z práce v dielni, každodennej skúsenosti v čase, keď som lámal rekordy a vnímal kvíliaci motor sústruhu pri jeho nadmernej záťaži. Práca pri maximálnych rezných rýchlostiach ma so strojom zbližovala, začal som rozumieť jeho protestom a rešpektoval záver nášho imaginárneho dialógu. Rozumel som si so strojom. Ale čo je v mojom živote najťažšie, rozumieť ľuďom, napokon aj rozumieť sám sebe.
Šťastie
Šťastie je zázrak, ktorý si ctí svoje zásady a obráti sa k nám chrbtom, ak zbadá chamtivosť, márnotratné túžby, exhibicionizmus a hoci aj utajovanú závisť. Šťastie prichádza aj vo chvíli, keď sa večný kverulant vymaní z objatia nemorálnych a egoistických náhrad skutočných životných hodnôt a s prerodom svojej osobnosti opúšťa pozície imitátorov života. Šťastie máva svoju vzácnu podobu, ak prispieva k harmónii medzi prácou a oddychom, ak človek vo svojej práci nachádza zmysel a svoje poslanie. V kontinuite života sa stretajú nebezpečenstvo, povinnosti i túžby. Ak by aj hrozba bola akákoľvek, na pomoc šťastiu prichádza zodpovednosť a pochopenie nevyhnutnosti. Najmä v zložitej medzinárodnej situácii, globálnej hyperkonkurencii, nečakaných premenách a bankrotoch.