Človek sa správa ako Perpetum Mobile, hoci sa ním nikdy nestane

Pezinok 15.1.2021. V dôsledku neustálej série pohrôm sa pasuje s existenciou nečakaných väčších či menších denne sa vyskytujúcich zložitostí, ktoré sú na samom začiatku akýchkoľvek nežiaducich javov. Tie sa nikomu z nás nevyhýbajú. Tak ako je krehký život jedinca, tak krehká je existencia sveta, neustále ohrozovaného záujmami, rozpormi, úsilím o nadra­denosť a privlastnenie si moci, dokonca i svetovej nadvlády. Krehké je preto aj rozhranie medzi mierom a vojnami, medzi slobodným životom a obručou obmedzení v záujme ideoló­gie alebo aj menších „svetapánov“. Ale aj zo samotnej pova­hy človeka vyplývajú rozpory a nečakané rozhodnutia, čo sa odráža aj vo všetkých vzťahoch, takrečeno odjakživa.[1]

Svet sa ponáhľa ozlomkrky


Bež, utekaj a nespomaľuj! Neobzeraj sa a prebíjaj sa dopredu! Nezdržiavaj sa a prekážky oblúkom preskoč, nájdi spôsob, ako sa s nimi vyrovnáš. Človek takým počínaním široko zasahujúcim zrakom vidí iba kúdeľ prachu. Všetko ostatné vníma iba cez sivý filter nánosu na očiach. Prečo a kam sa človek tak veľmi ponáhľa?... Len nech mi nič neutečie, len nech na nič nezabudnem... Paradoxne, napriek tomu, že okolo nás je more techniky, že ovládame mobily, iPady a desiatky každodenne používaných prístrojov a zariadení, človeka často zastupujú moderné technológie, pomocníkom je digitalizácia, ale aj robotizácia i automatizácia.



Neustály zhon nevynechal ani môj spôsob života


Nech robím, čo robím, dáva mi cítiť, že on je tu pánom. Som v neustálom zajatí pracovných povinností i všetkého ostatného, na čo som sa aj v penzijnom veku podujal. Neláka ma nakupovať a vystačím si s tým, čo mám. Keďže moje osobné výdavky sú minimálne, tak sa delím v rodine aj s ostatnými jej členmi, aby nemuseli začínať ako ja, od piky, rovnako ako tí najnižší vojaci, ktorí boli vyzbrojení len palicou a s bodcom. Keď pár bitiek prežili, mohli stúpať v hodnosti vyššie. Lenže dary a úsilie o povýšenie akosi nejdú dohromady.



Modernizácia si žiada znalosti


Nezabúdajme, že človeku bolo dožičené doslova darom vedomie a znalosti, ktoré pochádza z práce a úsilia iných ľudí, ktorí ho formovali od prvých dní po narodení, ktorí sa o neho starali, aby bol zdravý, aby sa mohol spolu s ostatnými radovať zo života. Neuvedomuje si, ako mnohí musia po celý život hrdlačiť, aby on, čímsi zvláštny a znalý, mohol sa prejaviť aj intelektuálne, prednášať na univerzite doma, či na svetových konferenciách, alebo aj zastupovať svoju krajinu ako diplomat, ako obhajca všeľudských záujmov.



Akoby to všetko nestačilo, stroje a produkčné linky zastupujú človeka, pomáhajú mu


Výkony sú stále väčšie a napriek tomu človek si neustále sťažuje, že má málo času. Vrchol technológií sme vyjadrili „Revolúciou 4.0.



Výchova k technike sa začína hrou


Už od útleho veku sa deti hrajú s kockami. Podrastú a pokúšajú sa z kociek stavať všeličo. Potom príde na rad lego alebo aj kovové stavebnice „Merkur.“ Začínajú uvažovať technicky. Dielce stavebnice spojujú pomocou skrutiek a matíc. Montujú pomocou skrutkovačov a vidlicových kľúčov. Hrdo ukazujú svojim rodičom svoje výtvory. Autíčka, žeriavy, všetko podľa vlastnej fantázie. Technika a tvorba sa im stáva blízka a rozhodujú sa pre budúcu profesiu. Pravda, mohli by smr si prestaviť aj iný scenár vývoja. Na rad príde aj „Rubíkova kocka“ - jej poskladanie podľa farieb si už vyžaduje logické premýšľanie. Sú známe súťaže, na ktorých tí najbystrejší sa dostali pod hranicu pol minúty.



Nasleduje život v dospelosti poskladaný z miliónov kociek


Väčších i menších, z kociek určitej farby a jej odtieňov. V živote reálne hlavolamy je potrebné riešiť často bezodkladne, od času, ktorý si riešenie vyžaduje, môže závisieť aj vlastná existencia. Ide o rozhodovanie s prijateľnými rizikami a to nielen osobnými, ale i na úrovni zodpovednosti štátnikov, prezidentov, premiérov a ľudí zodpovedných za prácu a pracovné podmienky vo fabrikách, za riadenie zverených organizačných celkov a podobne. Aby to celé aj fungovalo nie iba „per partes“ ale ako integrát jednotlivostí v jednom účelovo usporiadanom celku, k tejto „dospeláckej“ zodpovednosti ale treba prirátať i možné náhody a riziká, profesijné i osobné pády a znovu prebudenie sa k životu.


Nezabudnime ale na vec takú prepotrebnú a takú samozrejmú - všetko, každý náš krok, každé nadýchnutie je zdrojom informácií pretváraných do interpersonálnej, verejnej alebo aj počítačovej komunikácie. Do uší a očí každý deň, každú sekundu doliehajú informácie každého druhu, mnohé z nich nám nedajú pokojne spávať. Podstatná je informácia ako taká, jej miesto a uplatnenie v živote spoločnosti na jednotlivca a jej obojstranné vplyvy, t.j. vplyvy na príjemcu - vnímateľa a poskytujúceho /jednotlivci a médiá/.

[1] Životné skúsenosti. Od mladosti som veľa pracoval. Ale o tom som už popísal dosť. O súkromnom podnikaní som vedel iba zo západ­nej literatúry. Koniec koncov v čase socializmu termíny súkromné podnikanie a kapitalista boli sprevádzané opo­vrhovaním s cieľom utvrdzovať predstavy o perspektívnej budúcnosti mladých ľudí. Nebolo zvláštne, ak mnohí moji rovesníci, najmä podliehajúci každodennej propagande, sa proti kapitalizmu dopredu „zaryli“. Ibaže v tom čase som bol zahraničným spravodajcom v Maďarsku a bezprostred­ne som sa stretával so súkromnými podnikateľmi. Najprv som nerozumel slovu „maszek“, ale pochopil som, že ide o osobitú vrstvu súkromných podnikateľov. Musím sa pri­znať, že povýšenecké správanie sa mi mnohokrát nijako nepozdávalo. Je pravda, že kým som osobne takých ľudí nepoznal, „súkromný obchodník“ bol pre mňa z celospoločenského hľadiska nikto. Ani som si nevedel predstaviť, že by som nemal byť niekde zamestnaný. Spo­mínam si, keď sa môj otec zhováral s mamkou, ako prízvu­koval: „Štefan by sa mal vyučiť napríklad za automechani­ka. Bol by v dielni, kde je teplo a nevymrzne vo fujavici kdesi na cestách, kde je všetko nebezpečné a nikdy nevie, čo sa môže prihodiť.“ Samozrejme, bola to jeho prizma videnia. Sám toho na cestách ako šofér autobusu veľa skúsil. A tak niet sa čomu čudovať, že od samého začiatku privatizácie napriek tomu, že ako novinár som toho už veľa preskákal, neustále mi vŕtalo hlavou, ako je možné dať dohromady mnohé milióny korún a kúpiť si fabriku či nejaký iný už fun­gujúci podnik. Ani vo sne mi nenapadlo, že by som sa nieke­dy mal stať podnikateľom. Moje ambície sa zameriavali na vedu, na riešenie otázok riadenia veľkých podnikov.